Očkovanie.org

Vaše zdravie. Vaša rodina. Vaša voľba.

Doporučené články

Prečo môžeme rozhodovať o štáte, ale nie o vlastnom zdraví a zdraví svojich detí?
Je medicína na takej vysokej úrovni, aby mohla rozhodovať o nás bez nás?
Sú zodpovedné autority skutočne zodpovedné?

Známe neznáme možnosti liečby polia

alebo načo robiť veci jednoducho, keď ich môžeme robiť zložito

V päťdesiatych rokoch minulého storočia predstavovala poliomyelitída (detská obrna) vážny zdravotný problém. Do boja s touto chorobou boli v tej dobe investované enormné prostriedky, výsledkom čoho boli dve vakcíny. Prvú vakcínu proti detskej obrne vyvinul Dr. Jonas Salk. Táto obsahovala inaktivovaný poliovírus (usmrtený formaldehydom) a podávala sa injekčne. Jej nevýhodou bola veľmi náročná výroba (pri ktorej sa vírus nie vždy podarilo úplne usmrtiť a tak sa niektorí očkovanci nakazili poliom práve z vakcíny) a nutnosť pravidelného preočkovávania.

Živá, orálne podávaná vakcína, ktorú neskôr vyvinul Dr. Albert Sabin sa stala preferovanou alternatívou (aj u nás). Jej výhodou bola nízka cena a nižší počet nutných preočkovaní.

Obe vakcíny, ktoré sa vo svete používajú dodnes, za určitých okolností môžu spôsobiť poliomyelitídu (VAPP) a obe vakcíny môžu byť nositeľmi vírusu SV-40 (pochádzajúci z opičích obličiek, na ktorých je polio kultivované), ktorý je spájaný so zvýšeným výskytom rakovinových ochorení.

6.7.1977, Dr. Jonas Salk v interview pre televíziu CBC povedal (čo rok predtým dosvedčil aj pred senátnou komisiou):

„Už od roku 1961 sme v USA, a v iných krajinách ešte skôr, vedeli, že živá polio vakcína spôsobuje samotnú chorobu.“

Mimochodom, Dr. Albert Sabin, vynálezca orálnej polio vakcíny, neskôr úplne zmenil svoj náhľad na vakcináciu ako takú.
7.12.1985, v lekcii pre talianskych doktorov v Piacenze, povedal:

„Oficiálne údaje ukazujú, že masová vakcinácia v USA nedosiahla žiaden významný pokrok v boji proti chorobám, voči ktorým mala zabezpečovať ochranu.“

Obom vakcínam sa všeobecne prisudzuje vykynoženie polia vo vyspelých krajinách, hoci takéto tvrdenie je sporné, vzhľadom na skutočnosť, že počet prípadov polia výrazne poklesol už pred masovým nasadením vakcín.
Ešte pred vynájdením vakcín sa však objavili sľubné možnosti, ako sa s poliom vysporiadať.

Relatívne neznámym bádateľom, ktorý významne prispel do boja proti poliu bol Dr. Claus Jungeblut. Už v tridsiatych rokoch demonštroval, že vitamín C inaktivuje poliovírus, a tiež difterický a tetanický toxín .

Vedecké práce

Jungeblut CW. Inactivation of poliomyelitis virus by crystalline vitamin C (ascorbic acid). J Exper Med 1935. 62:317-321.

Jungeblut CW, Zwemer RL. Inactivation of diphtheria toxin in vivo and in vitro by crystalline vitamin C (ascorbic acid). Proc Soc Exper Biol Med 1935; 32:1229-34.

Jungeblut CW. Inactivation of tetanus toxin by crystalline vitamin C (l-ascorbic acid). J Immunol 1937;33:203-214

Jungeblut svoje práce publikoval v období medzi 1936 až 1939 a podarilo sa mu experimentálne overiť, že použitie vitamínu C na opiciach malo za následok zmiernenie symptómov a zvýšenú imunitu. Dr. Albert Sabin (ktorý neskôr vynašiel orálnu polio vakcínu) sa jeho výsledky pokúsil zreprodukovať, ale nepodarilo sa mu to. Neskoršia analýza naznačovala, že jeho pokusy zlyhali najmä vďaka dvom faktorom: oproti Jungeblutovi, Sabin použil oveľa vyššie dávky vírusu a výrazne nižšie dávky vitamínu C. Nanešťastie, v tom čase sa považovalo za dokázané, že Sabin Jungeblutove tvrdenia vyvrátil a vitamín C ako prostriedok na liečbu polia upadol do zabudnutia na celých desať rokov.

V roku 1949, zhruba v tom čase, keď USA zažívali jednu z najhorších epidémií polia, vystúpil na stretnutí Americkej Medickej Asociácie neznámy doktor Frederick Klenner. Čerpajúc z Jungeblutových prác a vlastnej úspešnej liečby pacientov postihnutých poliom, prezentoval svoje výsledky liečby polia nasadením vysokých dávok vitamínu C.

Napriek tomu, že Dr. Klenner svoje výsledky podrobne opísal vo svojich prácach, na žiadnom z piatich medzinárodných kongresov zaoberajúcich sa poliomyelitídou (1948 až 1960), sa Klennerova práca seriózne nezvažovala. Len na prvom z nich sa stručne prebral vplyv vitamínov, avšak tieto úvahy boli rýchlo zmietnuté zo stola komentárom jedného z prítomných expertov, ktorý prehlásil: "Nie je mi známy žiaden klinický dôkaz, ktorý ospravedlňuje príjem vitamínov nad rámec bežných doporučených dávok."

Klenner FR. The treatment of poliomyelitis and other virus diseases with vitamin C. Southern Medicine and Surgery, July, 1949, p 209.
The Vitamin and Massage Treatment for Acute Poliomyelitis, Journal of Southern Medicine and Surgery in August, 1952

Napriek všetkému Klennerovmu úsiliu je poliomyelitída dodnes označovaná za neliečiteľnú chorobu. Klenner vo svojej práci z roku 1959 vyzýva lekárov a vedcov, aby jeho tvrdenia vyvrátili. Tvrdí:

"Pokiaľ sa choroba (polio) vyskytuje v akútnej forme, kyselina askorbová podávaná pravidelne ako orálne, tak aj injekčne, umožní rýchle uzdravenie. Domnievame sa, že kyselina askorbová by sa injekčne* mala podávať v množstve od 250 mg do 400 mg na kilogram váhy, každých 4 až 6 hodín počas 48 hodín a potom každých 8 až 12 hodín. Dávka podávaná orálne je dávka, ktorá môže byť tolerovaná. Tým, ktorí hovoria, že polio sa nedá vyliečiť, ja hovorím, že klamú. Polio v akútnej forme môže byť vyliečené za 96 hodín alebo menej. Prosím, aby to niekto zodpovedný vyskúšal."

* Poznámka: pri injekčnom podávaní vitamínu C sa nepoužíva čistá kyselina askorbová (ktorá má nízke pH), ale askorbát sodný, ktorý má pH približne neutrálne. Tým sa predíde prekysleniu organizmu a vzniku metabolickej acidózy.

Hoci vo vyspelých krajinách sa polio už dlhé roky vôbec nevyskytuje (mimo prípadov polia spôsobených vakcínami), v mnohých rozvojových krajinách predstavuje vážny a pretrvávajúci problém. Otázka, ktorú by sme si mali klásť, znie: Prečo je lacná a jednoduchá liečba polia pomocou vitamínu C už desiatky rokov ignorovaná všetkými významnými medicínskymi autoritami?

28. január 2008